Koncom júla a začiatkom augusta zelenina v mnohých záhradách doslova živorila. Dlhotrvajúce sucho a teplo spôsobilo, že mnohí záhradkári síce zeleninu vysiali a vysadili, ale úrodu nezberali. Typickým príkladom boli uhorky nakladačky, papriky alebo aj fazuľa. Skrátka sa toho neurodilo. Pokiaľ niekto mal zakonzervované ešte z minulého roka, mohol si povedať „Nevadí, mám vlaňajšie“. No ak sa situácia budúci a ďalšie roky zopakuje, znova sa neurodí, čo si povedia potom? Nie je načase zmeniť prístup?
Moja priateľka v bývalej malej záhrade v kolónii vravela, že najlepší test výsledkov jej pokusov o zmenu hospodárenia je pohľad do susedných záhrad. Ak nemám úrodu a nemajú ju ani susedia (ktorí robia vždy po starom), nevadí. Ak majú susedia úrodu a mám aj ja, je všetko v poriadku.
Škoda, že toľko fištrónu nemajú všetci. Lebo sťažovať sa na sucho a neúrodu a pritom sa pozerať na pár metrov vzdialený pozemok, kde rajčiny aj papriky váľajú kolíky pod ťarchou plodov a uhorky potrebujú železnú oporu, to chce fakt veľkú dávku ignorancie, najmä ignorancie seba samého.
Pretože podmienky máme všetci viacmenej rovnaké. Rovnaký vzduch, rovnaké slnko, rovnaký dážď aj rovnakú pôdu. Pravda, niekto s prídavkom NPK. Teda by sme mali mať aj rovnakú úrodu. Ak ju niekto má a niekto nie, v niečom musí byť rozdiel. A v objektívnych podmienkach, ako sme pred chvíľou povedali, nie je.
Rozdiel je v spôsobe pestovania. A už dávno neplatí, že jedno okopanie je za dve poliatia. Pretože raz okopať znamená nutnosť dva razy viacej polievať. Staré príslovie mohlo platiť tak v minulom storočí. Dnes by som povedal, že kto okopáva, úrodu zakopáva. Lebo vypúšťa do vzduchu aj tú trochu vody, čo v zemi je, a polovicu toho, čo polial.
Kto toto leto mal úrodu zeleniny tak, ako po minulé roky, motyku do rúk neberie. Jeho záhony sú zamulčované hrubou vrstvou slamy, aby sa teplo zo slnka a horúceho vetra nedostalo k pôde a nevysušovalo ju. Aby sa voda zo závlahy spotrebovala rastlinami, ale neodparovala. Aby koreňový systém nebol prehriaty a rastlina nepotrebovala vodu na jeho ochladzovanie.
Koncom augusta, kedy prší každý alebo každý druhý deň, sa záhrady spamätali. Teraz už naozaj má úrodu každý. Každý, ktorého rastlinky sa nejak preživorili suchom, ktoré znásobili aktívni gazdovia, tvrdošijne trvajúci na starých postupoch pestovania zo starých čias a podmienok. Už dávno neplatí, že hlúpy gazda má najväčšie zemiaky. Hladuje. Už aj studne sa naplnili, keby bolo treba opäť polievať. Mnohí ľudia pochopili, že zásoba vody nie je neobmedzená a keď budú priveľa polievať, jedného dňa nebudú už mať čím.
Treba sa naučiť hospodáriť s tým, čo máme. A obmedzeným zdrojom už nie je čas, ani výmera záhrady či peniaze na hnojivá. Obmedzeným zdrojom, ktorý limituje naše gazdovanie, je voda. A naša schopnosť neplytvať ňou, vedieť ju efektívne využívať tak, aby sme dlhé obdobia sucha a vysokých teplôt zvládli a pritom dopestovali bohatú rodu. Lebo dobre už bolo.