Nedá sa sedieť na dvoch koňoch a toto slovenské porekadlo by sa dalo parafrázovať aj tak, že sa nedá starať o dve záhrady. Aspoň nie tak, aby obe prosperovali. Neobjavili sme Ameriku, toto nám bolo jasné dávno vopred, ako sme mali na starosti dve záhrady. Aj preto sme sa doma dohodli na postupnosti krokov, z ktorých posledný bol odovzdať starú záhradu do užívania novému záhradkárovi. A to sa nám pred koncom roka skutočne podarilo.
Keď hovorím o starej záhrade, mám na mysli asi štvorárový pozemok v záhradkárskej osade za mestom. Priateľka pred dlhými rokmi získala túto záhradu spolu s murovanou chatkou a oceľovou nádržou na vodu, ovocnými stromami aj niekoľkými radmi viniča a popoludní alebo cez víkendy sem chodila oddychovať od mestskej práce. Pár stromov odišlo, pár ich bolo zasadených nových, rovnako tak aj ovocné a okrasné kríky. A našlo tu svoje miesto aj nemálo druhov kvetov.
Občas som v záhrade pomáhal aj ja, ale musím priznať, že mi tu bolo tesno. Nízke stromy, nahusto, neustále som sa musel zohýnať alebo niečomu uhýnať. A navyše som mal svoje hobby, takže tu väčšinou bola priateľka sama, bolo to jej kráľovstvo. Keď sa záhradkárska kolónia začala stávať ubytovacou kolóniou a vyskytli sa ďalšie problémy, ktoré sme z minulosti nepoznali a v súčasnosti nebol záujem ich efektívne riešiť a pridali sa k tomu aj potreby opravy vinohradu či chatky, bolo treba rozťať gordický uzol. Zostať v tomto obmedzenom priestore s nedostatkom vody a kvalitnej pôdy v nájme Pozemkového fondu, ktorý súčasne neustále vymýšľa dôvody, prečo ešte nechce pozemky záujemcom predať, ale súčasne zvyšuje ich cenu a nás núti do kúpnej zmluvy, alebo sa na všetko vykašlať? Vykašlať sa na toto tu a nájsť si inú záhradu?
Keď sa vyskytli priaznivé okolnosti a objavila sa zaujímavá ponuka, povedali sme si že „Cé je správne“ a kúpili si pozemok na kraji dediny, so starým domom aj vlastnou studňou. Síce bez stromov a bez kríkov, zato s možnosťou vybudovať celú záhradu nanovo. Čo pre iných bol problém, poloprázdny pohár, my sme vnímali ako príležitosť, poloplný pohár.
A tak sme rok vlastnili dve záhrady. Píšem vlastnili, lebo napísať „starali sa“ nemôžem. O starú záhradu sme sa skoro vôbec nestarali. Nebol čas. Hrozno ostrihané bolo, lebo v novej sme začali pôsobiť až koncom februára, ale postreky a strihanie stromov sme už zanedbali. Len sme dvakrát pokosili trávu, keď už bola veľmi vysoká. Začiatkom roka sme si spísali, čo zo starej záhrady chceme odviezť do novej. Medzi položkami zoznamu bolo osem ovocných stromov (najstarší mal tuším osem rokov), ovocné kríky, jahody, maliny, černice, samozrejme kvety aspoň na fajtu, keď už nie komplet. A dlažba, náradie, vybavenie chatky, kamene zo skalky. Tých kameňov bolo nakoniec cez dve tony. Pár krát som sa s autom a vlečkou v starej záhrade otočil. Treba povedať, že sedem stromov sa uchytilo dobe, jeden v polovici roka uhynul, podľa koreňov by som tipol na hryzce…
Takže sme starostlivosť redukovali na kanibalizovanie záhrady a zber ovocia, ktoré sa japonským štýlom (samo sa to) urodilo aj bez starostlivosti o stromy, kríky či vinič. Aj tak ho bolo dosť, lebo v novej záhrade sme prvý rok mali len zeleninu, zato naozaj požehnane!
Samozrejme sme úmysel opustiť záhradu zverejnili so záujmom odovzdať ju budúcemu majiteľovi, dokonca aj s tým, čo bolo v pláne odvozu. Lenže zo záujemcov o záhradu v tejto lokalite nikto nechcel prevziať fungujúcu permaluktúrnu záhradu. Všetci čakali exkluzívnu chatu, vzorne vypleté zeleninové hriadky, okopanú vinicu a podobné tradičné nezmysly. Zrejme si chceli vodu, ktorú takto stratia, voziť autom… O nemeckej kope nikdy nepočuli a považovali ju za kopu odpadu 🙁
Takže sme postupne odvážali jednu položku zoznamu za druhou, všetko dostávalo nové miesto v našej novej záhrade a okrem toho jediného stromu sa tam všetkému začalo náramne dariť a také prírastky sme dovtedy na žiadnom strome nikdy nevideli. Pôda bohatá na živiny a vodu všetkému náramne dobre robila.
Keď sme mali všetko preč a v záhrade ostala si polovica stromov, už starších, ale stále dobre rodiacich, aj ovocných a okrasných kríkov a zo skalky sa opäť stali len záhony, objavil sa záujemca. Hľadal záhradku, v ktorej môže relaxovať. Poškodená chatka mu nevadila, lebo mal v úmysle postaviť si drevenú podľa svojej predstavy. Jamy po stromoch mu tiež nevadili, lebo vedel, ako bude jeho záhrada neskôr vyzerať. Takže naše v podstate torzo záhrady bolo pre neho nie problém, ale príležitosťou. Nemusí odstraňovať chodník, lebo som ho odviezol ja, nemusí odstraňovať stromy, ktoré sa mu nehodia, lebo som ich odviezol ja. Presne ten typ záujemcu, akého sme hľadali a potrebovali. A čo je najzaujímavejšie, je to človek, ktorého už dlhé roky poznám, len som netušil, že hľadá záhradku. Lebo ju doteraz nikdy nemal a ani o tom nehovoril.
Takže si ju boli pozrieť, stav aj poloha im vyhovovali a dohodli sme sa. Od nového roka bude mať naša stará záhrada nového gazdu. Celkom určite ju bude viesť v inom duchu, ako my, ale nám to nevadí. Tešíme sa, že sa o ňu budem mať kto starať a my sa môžeme naplno venovať našej novej záhrade.
Podobné príspevky
