Z jednej TV relácie si pamätám údaj, že pred začiatkom 2. svetovej vojny pracovalo v poľnohospodárstve 50 % Američanov a teraz len 2 %. Pritom teraz je obyvateľov USA určite viacej a známe sú prípady, kedy sa prebytky úrody hádzali do mora, aby sa neznížila cena produkcie. Každý si tento fakt vyhodnotí inak. Niekoho zaujme to enormné zvýšenie efektívnosti práce v poľnohospodárstve, niekto vidí prudké zníženie námahy. A ja vidím prudký nárast počtu ľudí, závislých od dodávok potravín od niekoho cudzieho. A niečo podobné sa neudialo len v USA, ale aj v Európe, deje sa to aj u nás, na Slovensku. Stačilo dvadsaťpäť rokov od prevratu a majú nás v hrsti. Teda presnejšie vás majú v hrsti.
Aby ste ma nechápali zle, nesmútim za zánikom Jednotných Roľníckych Družstiev, kde bol zamestnaný každý v dedine a kde sa na efektívnosť príliš nehľadelo, hlavne že mal každý prácu. Ale myslím si, že zvyšovanie „efektívnosti“ aj cestou prehnanej chemizácie poľnohospodárstva, šľachtenia a genetických modifikácií nemalo za následok zníženie počtu ľudí pracujúcich v poľnohospodárstve. Bol to plánovaný zámer ako u nás, tak aj pred vojnou v Amerike. Dosiahlo sa tým zvýšenie počtu ľudí k dispozícii pre priemyselnú výrobu, teda do tovární prišiel veľký počet nekvalifikovaných, teda lacných, robotníkov.
A súčasne ľudia, ktorí ešte nedávno mali svoju vlastnú strechu nad hlavou a svojou prácou si zadovážili takmer všetky potraviny, ktoré počas roka oni a ich rodiny konzumovali, si to všetko zrazu museli začať kupovať. Platiť za to. Peniazmi, ktoré si mohli, či vlastne museli, zarobiť v továrňach. Už nemohli povedať „Kašlem na tú vašu almužnu, vraciam sa späť na pole, dopestujem si chlieb a dochovám mäso.“ Nemali sa kam vrátiť, keď polia predali alebo nimi ručili bankám za pôžičku, ktorú bez práce nedokážu splácať. A často aj keď prácu majú.
Pred dvesto rokmi skoro každý u nás mal chalupu a pole, sám sa postaral o potraviny pre seba aj na predaj, aby bolo na nákupy či dane. Dnes aj ľudia z dediny čakajú na almužnu od majiteľa výrobného pása, podporu od štátu alebo na dôchodok, aby peniaze vzápätí minuli v supermarketoch za potraviny. Za chlieb, múku, mäso, zemiaky či zeleninu, čaj alebo cigarety a pivo. Polovicu z toho by si títo ľudia mohli aj sami dopestovať, vždy majú svoj dom a pri ňom záhradku aj polia za dedinou. A celý deň nemajú čo robiť (pravda okrem tých otrokov za pásom).
Človek, ktorý nemá inú možnosť, nemá na výber. Musí poslúchať. Je závislý na svojom chlebodarcovi.
Ako nebyť závislý od štátu alebo korporácií?
Odpoveď je na prvý pohľad zrejmá a jednoduchá. Nebyť závislý. A určite máte pravdu, že predsa nemôžete teraz prísť za vedúcim, buchnúť do stola a povedať: „Kašlem na vás, žijem si svoj život!“
Nezávislosť si treba vybudovať postupne. Malú časť svojho času venovať svojej budúcnosti. Nepozerajte telku, nesledujte seriál s vymyslenými srdcervúcimi príbehmi. Skúste sa naučiť opäť pestovať zeleninu vo svojej záhradke. Nemusíte ju celú poorať, porýľovať, zrotavátorovať. Stačí vyhradiť malú plochu, využiť mulčovanie, aby vás to nestálo veľa úsilia ani peňazí. Zopár paradajok vás prvý rok nezachráni, ale zlepší vašu situáciu. Vypestované paradajky nemusíte kupovať, peniaze ušetríte alebo investujete. Naučte sa odkladať si semená a vysievať novú úrodu.
Ani upiecť chlieb nie je žiadna veda, dokonca si ani nemusíte kupovať pekárničku, ako by vám to tvrdila reklama. Stačí vám obyčajná elektrická rúra, trochu ražnej múky a výsledkom je zdravý a chutný domáci chlieb.
Chlieb v obchode je relatívne lacný, takisto aj zelenina. Nechcem polemizovať, či časom ceny porastú alebo nie ani spochybňovať ich kvalitu. Len pripomeniem slová jedného diskutéra: „Zelenina síce stojí pár centov, ale centy na stromoch nerastú.“ A to je celé tajomstvo. Prečo platiť za niečo, čo mi narastie v mojej záhrade a niekedy aj úplne samé?
Svoju nezávislosť na štáte aj korporáciách získate vtedy, keď sa naučíte zaobstarať si sami na svojom aspoň časť potravín. Potom vás ich kvalita, zdravotná (ne)závadnosť ani cena v obchodoch nebude trápiť. Ani to, kedy dovezú tovar. Mrkvu, cibuľu, reďkovky či papriky si dopestujete sami, rovnako tak aj zemiaky. A s ovocím je to ešte jednoduchšie, po zasadení stromy a kríky rastú v podstate samé. Načo kupovať exotické ovocie, keď vitamíny sú aj v našich „obyčajných“ jablkách, hruškách či slivkách. Áno, chodiť po ulici s jablkom v ruke je málo cool, ale zato je to zadarmo a zdravšie, ako chemicky ošetrované ovocie z druhého konca planéty.
Dnes je moderné zatrávniť celú záhradu a pravidelne ju kosiť (míňať stále peniaze). Skúste časť svojej záhrady prerobiť na plodiacu a prepracujte sa k svojej aspoň čiastočnej nezávislosti. Premeňte svoj voľný čas na peniaze, ktoré nemusíte zarobiť a z ktorých nebudete platiť dane.
Podobné príspevky
