Pred pár rokmi som si prečítal v jednom článku chýrneho pestovateľa poznámku z jeho ciest po svete. Na Novom Zélande vraj nič nesejú priamo do pôdy, ale všetku zeleninu pestujú z priesad. Je to vraj preto, že v tamojších podmienkach všetky semená v zemi ak nezhnijú, tak ich niečo požerie. Preto aj takú zeleninu, ktorú sme zvyknutí u nás vysievať priamo do záhonov, u nich musia najskôr predpestovať a už ako hotové rastlinky dávať do zeme, lebo by inak nič nevypestovali. A čo u nás? Budeme stále vysievať alebo tiež budeme nútení prejsť pri všetkej zelenine na priesady?
Pri paprikách a paradajkách či kaleráboch považujeme za samozrejmé, že do záhonov alebo do skleníkov dávame pri vhodnej teplote okolia už hotové priesady. Niektorí si ich dokážeme predpestovať sami, nemusíme kupovať na trhoch a v špecializovaných predajniach priesady často neznámych odrôd a pôvodu. A dokonca ani neznámeho pôvodu osivo nekupujeme, ale si pripravujem vlastné z odrôd osvedčených v našich podmienkach. Ale viete si predstaviť sadiť priesady mrkvy alebo petržlenu, hrachu? Uhorky a hokaido tekvice u nás už radšej sadíme ako priesady. Prečo? Práve preto, že ich v zemi vždy čosi požerie.
Nebol som na Novom Zélande, neviem, aké je u nich podnebie a ako sa mení. Zato si všímam, čo sa deje u nás. Som ďaleko od toho, aby som tvrdil, že „také zimy nikdy neboli“ alebo „také teplo v lete nikdy nebolo“. Voľačo si už totiž pamätám. A vidím, že už od môjho detstva sa miestne počasie mení v akýchsi sedem až desaťročných cykloch. Že by ono ElNiňo? A v obdobiach po miernej zime, kedy je snehu málo a mrazy takmer nijaké, je pestovanie úplne iné, ako keď roky po sebe v decembri navalí snehu a mrazy sú až do konca februára. Rovnako som ďaleko od toho, aby som burcoval do boja proti klimatickej zmene. Moja cesta je pochopiť, čo sa deje a prispôsobiť sa, teda aby dopady týchto dejov, ak chcete zmien, na mňa boli čo najmenšie.
Keď je o pôdu dobre postarané, a tým rozhodne nemyslím na jeseň zorané, na jar zrotavátorované a dobre pohnojené syntetickými hnojivami, tak je v pôde čulý život. A to nie sú len dážďovky, ktoré nám pomáhajú hnojiť pôdu, ale aj ich predátori, teda krtkovia a krtonôžky. A spústa inej drobnej „hávede“, ktorá si pochutnáva okrem iného aj na vysiatych semienkach. Kým proti krtonôžkam-medvedíkom si vieme pomôcť, či už mechanickou zábranou alebo prírodným odpudzovačom Talpa, horšie je to s „neviditeľným nepriateľom“.
Už veľakrát sa nám stalo, že sme museli mrkvu, petržlen, reďkovky, ale aj uhorky a tekvice vysievať viackrát za sebou. Semená v pôde „zmizli“. Preto u tekvíc a uhoriek vysievame nie len do záhonov, ale aj do výsevných nádob. Keď sa zadarí a semená v záhonoch vyklíčia a vyrastú z nich životaschopné rastliny, fajn. Ale ak to vo väčšine prípadov nevyjde, tak máme hotové priesady, ktoré dáme na tie opustené miesta. Samozrejme, že semená nekupujeme, ale používame vlastné osivo z minulých úrod, takže je vlastne „zadarmo“.
Mimochodom, všimli sme si, že v boji proti škodcom osiva nám vie výborne pomôcť náš malý psík. Nie, že by rozhrabával záhony a ničil nepriateľa, na to je veľmi dobre vychovaný a vie, že do záhonov sa nevstupuje. Len niekoľkokrát ročne ho treba trimovať, vytrhávať starú srsť. Je toho za celkom slušné vedierko. A čo s toľkým prírodným materiálom, v podstate rohovinou? Samozrejme, do záhonu s tým! A za hrsť tohto materiálu na dne každej výsevnej jamky spôsobilo zvýšenú ujateľnosť semien uhoriek a tekvíc v pôde. Že by ten pach odpudzoval alebo je podzemnému hmyzu nepríjemné predierať sa týmto materiálom? V každom prípade sa už teraz na jar gazdiná teší, ako vytrimujem psa a ona bude mať prírodné hnojivo aj ochranu pre svoju vysievanú zeleninu.
Podobné príspevky
