Veľakrát k nám prídu ľudia, priatelia aj známi, aby sa pozreli na našu záhradu. Aby videli, čo tam ako pestujeme, čo sme postavili, alebo sa pokochali krásou kvetín aj ich kombinácií v záhonoch so zeleninou. Ale napadlo by vás, že je zaujímavé v záhrade sa nie iba pozerať, ale aj počúvať? Ponúkam vám teraz túto možnosť.
Cez deň to ani nevnímame. U susedov zašteká pes, v ďalšom dvore zakikiríka kohút. V diaľke počuť hlas dravca a na stromoch štebotajú vtáčence. Neďaleko nás niekto kosí motorovým vyžínačom. No keď príde podvečer, krátko pred zotmením, kedy Slnko sadá za stromy na kopci za záhradou, záhrada stíchne. Psi sa upokoja, ľudia večerajú alebo pozerajú televízor. Všetky zvuky civilizácie na dedine sú zrazu preč.
Ale ticho v záhrade rozhodne nie je. To len príroda prestala byť prehlušovaná človekom. Vtedy sa najradšej prechádzam po záhrade alebo len tak sedím na úboči pri stromoch. Ticho sedím, pozerám sa a počúvam. Toto:
V mokrinách škŕkajú žaby, cvrčky si odovzdávajú odkazy, spevavce sa predvádzajú. Včely a čmeliaky s poslednými lúčmi slnka zberajú posledný nektár a peľ. I ten pes sa občas ozve.
Hoci máte pred sebou video z našej podvečernej záhrady, kľudne sa nepozerajte. Zatvorte oči a počúvajte. Takto dobre sa ja mám, takto si záhradu užívam. Je to balzám na nervy. Preto sa sem každý deň po práci z hluku mesta ponáhľam.