Keď prší a pôda je mäkká tak, že sa do nej zabára koleso fúrika, keď je po daždi tak mäkko, že koleso Motúčka by trávnik rozrylo, je potrebné nájsť iné riešenie. Niektoré veci jednoducho treba previezť. Čakať, kým zamrzne, aby bola zem tvrdá, alebo do jari, aby vyschla, sa nedá. Pred nami bola úloha dostať staré seno z ešte staršieho domu v našej záhrade do nového vyvýšeného záhona.
Väčšina ľudí skladuje seno v senníku, no predchádzajúci majiteľ našej záhrady využil kuchyňu a obývačku domu, ktorý nepotreboval. My využívame seno na mulčovanie aj ako vstupný materiál do vyvýšeného záhona. Takže sme boli celkom radi, že ho máme, aj keď v obývačke. No pri prvom záhone som ho celkom slušné množstvo minul a teraz prišiel rad aj na zvyšok.
Lenže zničiť rozmočený trávnik sa mi ani najmenej nechcelo. Traktorový vzor pneumatiky Motúčka so silným elektromotorom by na ňom zanechal hlboké stopy. Tak som si spomenul na to, ako sa pred sto rokmi na stavbách nosieval materiál. Na jednoduchých nosidlách. A tak som si také pripravil.
Na stolík, aby sme to nemali vysoko dvíhať zo zeme, som položil vrchný diel duralového rebríka, ako základ nosidiel. Naň sme položili štyri kartónové škatule, ktoré Olinka naplnila senom. Takto sme seno odniesli až k novému záhonu. V podstate na tieto improvizované nosítka sme naložili toľko sena, ako keby som ho vozil Motúčkom. Len sme museli s nimi chodiť dvaja.
Aj keď sme sa pár razy museli otočiť, postupne sme seno do vyvýšeného záhona nanosili. Aj bez toho, aby sme poškodili trávnik alebo zašpinili Motúčko. Seno nie je ťažké, takže sme to zvládli bez problémov. Ale nosiť takto zeminu alebo iný ťažký náklad by som rozhodne nechcel. Prenášať seno na rebríku je zábava, ale inak by to bola drina.